19 feb Ako som dobýjal Rím, časť prvá

 

Ako som dobyl večné mesto Rím, časť prvá

 

Dnes vám porozprávam príbeh o tom ako som dobýjal večné mesto Rím a čo všetko z toho vyplynulo.             

Písal sa rok 2018 a bol teplý letný večer niekedy na konci júla a ja som sedel pred počítačom s cieľom nájsť miesto kde strávim letnú dovolenku.

Po prehľadaní všetkých možných webových stránok, ktoré ponúkajú dovolenky som zistil, že vlastne pre mňa nič zaujímavé nemajú.

Rozhodol som sa, že si proste nájdem nejaké miesto v Európe a tam pôjdem a jediná podmienka bola more a pláž.

Začal som teda hľadať letenky na všetky možné smery, až ma prekvapila jedna ponuka na stránke esky.sk, ktorá ponúkala let priamo z Bratislavy do Ríma aj s ubytovaním v cene cca 300 eur na 5 dní.

Povedal som si, že to je cca 60 eur na deň vrátane raňajok a leteniek v Ríme a zdalo sa mi to až moc dobré, tak som to kúpil a jednoducho vyrazil do Večného mesta.

Let aj počasie bolo úžasné, ale to podstatné začalo až po prílete na letisko Ciampino v Ríme.

Vonku bolo horúco jak v pekle čo som aj predpokladal veď bol začiatok augusta. Zvolil som cestu taxíkom namiesto cesty autobusom, ale nebolo to len preto, ten mrcha autobus mi zdrhol pred nosom 🙂

Po príchode na stanovisko sa ma ujal pán čo sa tváril ako manažér taxikárov a organizoval tam všetko vrátane výberu auta a posádky. Áno vidíte dobre, posádky 🙂

V tom organizačnom talianskom chaose sa mi ušlo najlepšie auto na svet Fiat Multipla a jedna rodinka s dieťaťom ako spolucestujúci. Prebehlo to všetko rýchlo 🙂

Nikto zo zúčastnených neprotestoval a jednoducho poslušne nastúpil do nie moc dobre vyzerajúceho auta, ktoré zrejme zažilo príchod kresťanstva do Ríma.

Šofér bol talian s ošľahanou tvárou a odhodlaním v očiach doviezť svojich zákazníkov čo najrýchlejšie na miesto určenia – centrum Ríma (cca 14km).

V momente ako sa taxík vymotal z uličiek pri letisku motor staručkej Multiply zreval, karoséria zaškrípala a vyrazili sme našim smerom k cieľu neuveriteľnou rýchlosťou. Posádka auta sediac na zadných miestach úžasného auta ani nedýchala a ja osobne som nenašiel odvahu odtrhnúť zrak z cesty po ktorej sme sa rútili bez ohľadu na farby na semaforoch, pričom moje nohy boli neuveriteľnou silou vtláčané do podlahy auta a ruky sa snažili nájsť záchytný bezpečný bod bojujúc s odstredivou silou, ktorú si náš šofér ani nevšímal.

Nebudem vás zaťažovať technickým stavom toho dinosaura, myslím to auto 🙂 len vám poviem, že v tom zázraku vedy a techniky spoločnosti Fiat nebola jediná vec, ktorá by nevydávala nejaký zvuk, teda okrem mojej maličkosti a tej milej rodinky so synom, ktorá nevydala žiadny zvuk ani po opustení auta – myslel som pozdrav na rozlúčku 🙂

Po opustení auta mojimi spolucestujúcimi nasledovala ešte moja krátka jazda do hotela v centre kde ma pán taxikár svojským spôsobom dopravil, ale v zdraví hoci jemne vystresovaného, ale plne funkčného a odhodlaného dobiť Večné mesto Rím.

Po prihlásení sa v hotely som okamžite vyrazil do ulíc tohto mesta miest prechádzajúc parkom Colle Oppio po Via della Domus Aurea.

Hneď po vstupe do parku sa mi naskytol úžasný pohľad na dominantu Ríma – Koloseum

a tento pohľad som mal každé ráno po odchode z hotela až do svôjho odchodu.

Prešiel som okolo ohromujúcej stavby Kolosea nadchýňajúc sa všetkým čo som videl, nehľadiac na davy ľudí, ktoré ma išli ušliapať aj napriek mojej ,,drobnej postave“ 🙂

Piazza del Colosseo bolo miesto kde som začal plánovať cestu Rímom a z nejakého mne neznámeho dôvodu som sa rozhodol vyraziť do veľkého sveta po Via di San Gregorio smerom rovno za nosom.

Na konci tohto bulváru som našiel veľkú križovatku a čiastočne oplotenú trávnatú plochu plnú odpadkov, ktorá ma vôbec neohromila, skôr naopak, bol som znechutený a rozhorčený tým ako je možné, že takú veľkú trávnatú plochu majú v centre Ríma nevyužitú a posiatu hromadou odpadu.

No nemal som chuť riešiť spôsoby života Rimanov, lebo sa u mňa ohlásil hlad a smäd.

A tu som spravil svoju prvú chybu v Ríme. Áno chybu, lebo som sa uspokojil s kúpou jedla na ulici v jednom autíčku – dodávke aj keď štýlovej, ale stále dodávke s veľmi obmedzenou ponukou jedla.

Mňa predsa nemôže nič prekvapiť, povedal som si v duchu, veď som bol na vojne (pred 25 rokmi ) a po zoznámení sa s ponukou jedla u dosť spoteného Inda som sa odhodlal kúpiť si len základné talianske PANINI 🙂 teda len buchta so šunkou a troškou kečupu ako vrcholom kulinárskeho umenia miestneho predavača. Po otázke či si dám niečo na pitie sa milý pán pustil do prípravy môjho PANINI čo spočívalo v rozbalení polotovaru a jeho vloženie do nie moc rozpáleného grilu či čo to bolo.

Už vtedy som oľutoval svoje rozhodnutie ochutnať street food v Ríme, ale stále som dúfal v zázračné vlastnosti kečupu a koly , ktorú som si objednal ako nápoj.

Po minútke mi ten milý pán s úsmevom na tvári podáva moje PANINI s tým, že už to je hotové. Tak som si prevzal svoju dobrotu a odhodlane som sa pridal k ostatným účastníkom gastro festivalu a sadol som si na múrik čo bol pri tej veľkej trávnatej ploche. S chuťou som sa pustil do svojho PANINI.

Po prvom zahryznutí som hneď pochopil utrápené pohľady mojich spolujedlíkov, ale vytrval som rovnako ako oni, lebo hlad nie je môj kamarát.

Po dojedení toho zázraku a dopití už teplej koly, lebo vonku bolo príjemných 35 stupňov som pokračoval po obvode tej trávnatej plochy smerom, kde podľa môjho odhadu by mohlo byť už niečo zaujímavé.

A mal som pravdu, prišiel som až na Piazza Venezia kde moje dobrodružstvo pokračovalo.

Musím sa ale vrátiť k tej veľkej zelenej ploche, ktorú som objavil a aj dostatočne podrobil kritike, lebo to miesto sa neskôr stalo mojím najobľúbenejším miestom v Ríme.                                                                                             

Priznám sa, že pri mojom dobývaní Ríma som sa na uvedené nie moc pekné miesto vrátil po pár dňoch keď som hľadal Circus Maximus.

Áno ten Circus Maximus, ktorého sláva začala už v 5 storočí pred n.l. v období etruských kráľov a skončila až v roku 549 n.l.

Ujo GOOGLE viedol moje kroky na miesto, ktoré som už videl, len som prichádzal z inej strany.

Predstavte si to prekvapenie keď som zistil, že Circus Maximus je vlastne tá škaredá veľká zelená plocha, ktorá sa mi vôbec nepáčila a opovrhoval som ňou.

To bol riadny šok 🙂 skúšal som to overovať cez uja Googla, ale vždy ten beťár prišiel k rovnakému záveru bez možnosti diskusie. ÁNO JE TO CIRCUS MAXIMUS ty svetobežník 🙂 Sucho som skonštatoval 🙂

Možno mi neuveríte, ale až potom som objavil krásu toho majestátneho miesta dýchajúceho históriou, lebo už tam neboli žiadne odpadky, ale len ľudia čo si vychutnávali slnečné lúče, prípadne tý čo sa venovali športu. Vtedy som vlastne zistil, že deň pred mojim príchodom sa tam konal nejaký festival a to vysvetlilo aj ten neuveriteľný bordel čo som tam videl pri mojom prvom kontakte s týmto miestom.

To miesto ma celkom pohltilo a opantalo a je najkrajšie pri západe slnka. Proste som mu podľahol 🙂

Tento kúsok Ríma musíte navštíviť keď pôjdete po stopách Rimanov.

Nabudúce budeme pokračovať v mojom objavovaní Ríma, lebo už som ho nechcel dobýjať, už som sa len chcel nechať pohltiť jeho atmosférou, ktorá bola úžasná až elektrizujúca.                                       

Prídite aj nabudúce a ja vám porozprávam aj o bežných miestach v meste, ktoré uvidíte aj na fotografiách, ale žiadny bedeker vám o nich nič nepovie.

 

Váš priateľ Ľudo