05 jan Útek z Palerma na juh Sicílie

Útek z Palerma na juh Sicílie

Po dvoch úžasných dňoch v Palerme som sa prebudil do nádherného dňa a rozhodol som sa, že budem pokračovať vo svojej ceste smerom na juh do mesta Agrigento. Musím sa priznať, že odchod z Palerma bol ťažký a nechcelo sa mi ísť preč. Ja sa ale vrátim a strávim tam určite viac času ako pri svojej prvej návšteve. Poďme už ale do Agrigenta 🙂 

Agrigento bolo založené v roku 581 pred Kr. obyvateľmi Geli pôvodom z gréckych ostrovov Rodos a Kréta ( Geli je mesto na Sicílii ). Grécka nadvláda nad mestom trvala 370 rokov až do roku 210 pred Kr. kedy mesto získala pod svoju kontrolu rímska ríša. Rovnako ako aj zvyšok Sicílie aj v tomto meste vládli Arabi, Normani a všetci možný čo sa prehnali týmto krásnym ostrovom. Dosť bolo histórie a vráťme sa radšej späť do súčasnosti aj keď história Talianska je úžasná.

Z Palerma som vyrazil hneď ráno z hlavnej stanice odkiaľ odchádza pravidelný spoj do Agrigenta.

Využil som opäť služby štátnych železníc Trenitalia a musím vám povedať, že som bol maximálne spokojný. S vlakmi spoločnosti Trenitalia som cestoval celé leto a hlavne som s nimi prešiel skoro celú Sicíliu.

Cesta vlakom trvá 2hod a 20min aj keď to je len nejakých 140km. Krajina je veľmi členitá a aj preto vlak dosahuje len malé rýchlosti. Cestou uvidíte časť severného pobrežia Sicílie, ktoré je mimochodom fakt zaujímavé a zároveň aj zaujímavé vnútrozemie. Celou cestou vo vnútrozemí budete prechádzať jednou farmou za druhou. Sú tam farmy s kaktusmi a ja do dnešného dňa neviem čo z toho robia. Rovnako tam veľa fariem pestuje veľmi zvláštnu listnatú zeleninu a jediný môj odhad je, že by to mohol byť Mangold, ale nie som si istý, lebo tie listy boli fakt obrovské 😀 Nechám farmárčenie tým čo tomu rozumejú a my poďme spolu radšej do Agrigenta.

Mesto sa nachádza na kopci s výhľadom na Údolie Chrámov a Stredozemné more, ktoré má neuveriteľnú farbu. Neuveriteľne krásnu modrú farbu. Je to ako tekuté nebo, ktorého sa viete dotknúť a dokonca viete do neho skočiť a plávať v ňom. V noci sa v ňom odráža mesiac tak skutočne, že máte pocit ako by sa aj on chodil osviežiť do jeho vĺn. Musíte sa o tom ale presvedčiť na vlastné oči, je to nádhera. 

Ja som prišiel do mesta s cieľom navštíviť Valle dei Templi, miesto kde sa zastavil čas a kde sa nachádzajú zvyšky gréckych chrámov z 5. storočia pred Kristom. Neviem prečo to volajú údolie chrámov, keď sa tie chrámy nachádzajú na hrebeni za mestom na južnej strane ostrova, ale veď dobre, nemusím rozumieť všetkému.

Po vystúpení z vlaku som okamžite kontaktoval môjho verného spoločníka na cesty a pán Google mi tak ako vždy aj teraz poradil dobre. Musím sa priznať, na tej mape to nevyzeralo tak ďaleko ako v skutočnosti bolo 😀

Môj parťák mi napísal, že sú to len tri kilometre a celú cestu pôjdem dolu kopcom. Tak som sa s chuťou pustil do svižného kroku. Musím sa priznať, že svižné tempo mi dlho nevydržalo, lebo som vám zabudol povedať, že vonku bolo asi 100 stupňov a slnko nebolo ešte ani v polovici svojej púte. Spravil som si prestávku a s veľkým odhodlaním a vo veľkej rýchlosti som vpadol do miestneho supermarketu. Viete si predstaviť čo s vami spraví vtrhnutie do objektu kde je asi o 15 stupňov menej ako na mieste kde ste sa pohybovali už dlhšie? No neviete!! Mňa skoro porazilo 😀

Prežil som prvý šok, no a v druhom kroku som si neuveriteľne vychutnával spoločnosť veľkých chladiacich pultov. Áno presne tých chladiacich pultov, ktoré sa nachádzajú v každom supermarkete 😀 Lenže v určitom čase som už začal pútať pozornosť personálu a tak som si kúpil vodu a desiatu. Strašne nenápadne s výrazom tváre, že som nad vecou som sa snažil opustiť uvedenú prevádzku. Bol som nenápadný ako piesok na púšti 😀

Ten teplotný rozdiel spôsobil, že zo mňa lialo neuveriteľným spôsobom čo znemožnilo akýkoľvek nenápadný ústup. Vyzeral som ako zmoknuté kura a nie ako civilizovaný turista. Po malom osviežení som pokračoval ďalej smerom k Údoliu chrámov. 

Toto boli najdlhšie 3 kilometre v mojom živote a to som išiel dole kopcom. Ono to ale neskončilo a malo to pokračovanie. Presne, trpel som ďalej, ale celú cestu som dokončil vďaka mojej tvrdohlavosti.

Musím povedať, že tá cesta stála za to. Tie chrámy sú úžasné ako aj výhľady z toho hrebeňa na Stredozemné more, len neviem prečo tie jednotlivé chrámy museli stavať tak ďaleko od seba.   

Vždy keď som si už myslel, že je koniec tak som objavil nejakú smerovú tabuľku, ktorá vás len informovala, že ešte musíte ísť tam a tam, lebo ste predsa nevideli všetko. To všetko sa odohráva v priestore veľkom ako menšie mesto u nás na Slovensku, ale pri teplotách ďaleko presahujúcich 30 stupňov Celzia. Neberte to tak, že sa sťažujem, lebo to nie je pravda. Ja som si to vychutnával a také drobnosti ako teplota a vzdialenosti sú len bonusy a ja vám predsa nemôžem zatajiť to najlepšie čo tam zažijete.

Po absolvovaní celého archeologického parku som si naivne myslel, že na konci pri bufete je proste brána kam si zavolám taxi a zahájim presun do hotela. Mýlil som sa. Brána tam nebola. Vlastne bola, ale zamknutá a len pre zamestnancov. Moje plány na rýchly presun do hotela značne utrpeli.

Po chvíľke som sa dal dokopy, lebo som objavil niekoľko automatov na kávu a chladené nápoje. Jeden dokonca fungoval. Tie ostatné funkčné automaty s práškovou kávou ma pri tých teplotách vôbec nezaujímali. Nuž neskúmal som prečo, lebo som mal chladenú vodu v ruke a v srdci nádej, že tu nezahyniem.

Vybral som sa na cestu späť a ten optimizmus ma hneď prešiel. Prešiel ma hneď keď som uvidel aká je to diaľka ku chrámu odkiaľ to už k výstupnej bráne nebolo tak ďaleko.

Prišla moja záchrana. Golfový vozík čo vozil turistov za poplatok z jedného konca na druhý. Presne ten vozík som odmietol využiť z dôvodu turistickej hrdosti keď som vstúpil do areálu. Po absolvovaní obhliadky nádherného archeologického parku v nádhernom letnom počasí som už žiadnu turistickú hrdosť nemal.

Hneď ako som zbadal ten vozík zobral som ho útokom ako Mexičania Alamo. Šofér nestihol ani reagovať a už som bol usadený na zadných sedadlách s rozhodnutím, neopustiť uvedené vozidlo za žiadnu cenu. Šofér to pochopil keď sa mi snažil niečo vysvetliť po taliansky či skôr po sicílsky. Vzdal to a ako jediného ma odviezol v autíčku pre 10 ľudí až k východu z areálu. Bol to charakter. 

Moje trápenie sa tým neskončilo. Po opustení archeologického parku som jemne zamrzol pri pohľade na cestu späť. Posledné 3 kilometre, ale tento krát do kopca. Nabral som posledné zvyšky energie, turistickej hrdosti a začal som kráčať smerom do hotela. Ani teraz vám neviem vysvetliť, prečo som nevyužil autobus čo tam chodil. Cesta bola neuveriteľne dlhá a veľmi zákerná. Zospodu asi do jednej tretiny to bolo mierne stúpanie čo bolo v podstate pohodička ( no, nemôžem vám povedať pravdu 😀 ), ale potom to už bolo len stúpanie a stúpanie. Podľa toho, že vám píšem tieto zážitky ste mohli vydedukovať, že som prežil. Áno prežil som to, ale zase som si povedal, že už nikdy nebudem v takom teple robiť túry. Hovorím si to niekoľkokrát do roka a očividne to nepomáha, lebo stále a pravidelne robím niekoľkokilometrové prechádzky v tom najväčšom teple. Práve som zistil, že ja vôbec nepočúvam samého seba. Teraz som nenachodil veľa a pokiaľ si pamätám tak to bolo v ten deň len niekde okolo 15km. Mne to ale stačilo a v ten deň som už naozaj chcel len doraziť do hotela.

Po ubytovaní a dlhom chladení v sprche som si uvedomil, že nemôžem ostať len tak ležať niekde na izbe a pozerať televízor. To nebol zmysel môjho výletu. Tak som sa obliekol a vyrazil do mesta.

Moje spoznávanie mesta skončilo po pár metroch. Moje nohy proste povedali, že už nikam nepôjdu. Jediné na čo som ich ukecal bola káva. Našiel som teda kaviareň Gran Cafe Nobel na promenáde Viale della Vittoria a usadil som sa na terase, ktorá bola lemovaná citrusovníkmi. Chládok vytvorený stromami a príjemný vánok vytvárali úžasnú atmosféru. Na začiatok som objednal kávu a vodu, natiahol som si nohy a rozmýšľal čo ďalej.

Nakoniec to skončilo tak, že večer som strávil pri skvelom pive značky Messina. Jedno vám poradím, ak niekedy budete na Sicílii tak si ho dajte, lebo je skvelé a okrem Sicílie si ho nikde inde nedáte. Po dobrom pivku som išiel na hotel, lebo už ráno som odchádzal vláčikom do nádherného mestečka Taormina na severovýchode ostrova. 

Mrzí ma len jedna vec, a to že som nemohol stráviť viac času v tomto meste. Nevadí, lebo na ostrov Sicília sa ešte vrátim a určite si urobím viac času na jeho spoznávanie ako som mal na jeseň.

V pláne je síce spoznávanie jeho západnej časti, ale budem si musieť urobiť čas aj na miesta kde som už bol. Boli totiž úžasné.

Ešte jedna vec by mala byť vypovedaná a to tá, že aj keď som si mesto neužil tak Údolie Chrámov v Agrigente je úžasné a hodné výletu. Zrúcaniny siedmych chrámov postavených v Doric štýle a rozľahlosť okolia tomu miestu pridávajú na šarme. Tie stavby sú obrovské a človek si pri nich pripadá pominuteľne a maličký. O meste písal aj grécky básnik Pindaros a ten mesto popísal ako najkrajšie z miest obývaných smrteľníkmi. Máte pravdu, on písal o meste Akragas, ale to na veci nič nemení, lebo to bolo len grécke meno mesta Agrigento. Aj iný velikán po návšteve tejto oblasti s básnickou nadsádzkou napísal: „Po zhliadnutí tohto nádherného údolia nás už nikdy v živote nič tak nepoteší“. Máte pravdu, bol to sám Goethe.

Ráno znova vyrážam na cestu a tentokrát do mestečka Taormina. Neviem ako vám, ale mne sa na Sicílii veľmi páči.

Ľudo